Ako som povedala, nachíľu si dávam pauzu od fotenia komixov a napíšem vám sem príbeh z mojej hlavy. Fakt neviem či vás bude baviť ale je to môj prvý zverejnený príbeh tak ma prosím šetrite! :D Vidíte aký má názov a trošku som sa inšpirovala aj mnou a mojou kamarátkou. Teda, nie že by sme niečo také zažili aký bude príbeh, ale len tak také chvíľky mám z nášho chodenia domov. Dúfam že túto vetu chápete. :D Tak príjemné čítanie. A ešte ospravedlňujem sa za nesprávne úvodzovky že na začiatku budú úvodzovky hore ale neviem to spraviť aby boli dole. Raz mi to ide a raz nie.-----------------------------
" Prosím pod! Uvidíš že tam bude sranda!" "Jasnééé. Už sme tam boli kopu krát a nič tam nieje. Len divný ľudia ktorých sa vážne bojím." Rozčulovala sa Monika. Jej kamarátka Veronika ju prehovárala aby išli na jedno miesto kde bolo v dávnej dobe družstvo. Teraz je to tam zrútené a chodia tam ľudia na prechádzky so psami alebo sa tam prechádzajú a spávajú bezdomovci. "Už nikdy ma tam nedonútiš ísť! Pamätáš si ked sme tam boli naposledy čo sa stalo? Ten divný bezdomovec Brrr!" "Akože vysvetli mi čoho sa bojíš!" Monika Veronike neodpovedala. Nemala na ňu náladu a chcela aby už išla domov. Totižto Veronika bola u Moniky, pretože ked išla z obchodu, zastavila sa u ňej. Monika jemne naznačila Veronike aby sa dala už na odchod. Veronika to pochopila a pri dverách jej ešte povedala aby si to rozmysela, že čo bude robiť doma zase bude sedieť len na počítači. Monika hned vošla do izby a lahla si na posteľ. "Do frasa fakt mala pravdu. Zase tu budem len sedieť..." Hned sa postavila z postele a vytočila Veronikine číslo. "Vedela som že si si to rozmyslela!" "Ale dobre... Lenže chcem ísť von ale nepodme tam prosím!" Nakoniec sa oby dve rozhodli že tam nepôjdu. Nastal čas vyobliekať sa. Aj ked išli len von, vždy sa pekne poobliekali aby si náhodou nespravili hambu. Nikdy si nedávali tepláky, vlastne tie v skrini ani nemali. Najskôr sa prechádzali po parku kde bolo kopu ľudí. Ešte že sa tak pekne vyobliekali. Neskôr zašli do obchodu a za pár centov si kúpili lacné nanuky. Všetko by prebiehalo pokojne až pokým by tie dve nezbadali chlapcov ktorý sa im veľmi páčili. Začali sa pred nimi predvádzať čo ich dohnalo k rozblázneniu. Dali sa snmi aj do reči a po odchode chlapcov boli tak rozbláznené, že sama Monika navrhla ísť na družstvo ved už by sa zišlo zažiť nejaký ten adrenalín. Cesta bola pokojná a za celý čas nezahliadli nikoho. Bezcieľne sa prechádzali, fotili a šantili ako malé deti aj ked mali už pätnásť. Ani si nevšimli a bolo už sedem hodín. Bol najvyšší čas ísť lenže sa veľmi zotmelo a ony sa báli ísť po neosvetlenej ceste plnej bezdomovcov, aj ked sa zdalo že sú tam teraz žiadny neni. Navzájom sa držali a utešovali sa a už popredu si plánovali čo spravia ked ich niekto napadne. V asi polovici cesty sa v kríkoch niečo zahmýrilo a poriadne to zašuchorilo. "Monika ja sa bojím čo ak sú to bezdomovci?!" Plašila sa Veronika a stále Monike niečo rozprávala, no zdalo sa, že tá ju vôbec nevníma. Ako im však odlahlo ked z kríku vyskočila veverička. Pridali do kroku no o pár krokov dalej sa v dalšom kríku niečo pohlo. Monika zastala ale Veronika ju súrila aby už išli. " Nó čo si zastala?! " Monika zase neodpovedala. Až po desiatich sekundách. " Veronika prosím stoj v tom kríku teraz vážne niečo je. " šepotala Veronike. Všimla si to aj ona a chceli sa dať na útek naspäť. Lenže im ako keby skameneli nohy a nemohli sa hýbať. Za malú chvíľu z kríkov vyskočil nechutný chlap v odpornom oblečení a s flašou v ruke totálne ožratý. Usmial sa ne a potichu povedal: " večera...!" Zrazu sa s ostatných kríkov vynorili další nechutný blbci a pomaly obklučovali dievčatá. Tie nevedli čo majú robiť. Pištali a búchali ich ked sa ich chceli chytiť. Monika jedného pohrýzla do krvi a to ich tak rozčúlilo, že ich zobrali na ruky prehodili a niekam niesli. Celý čas boli dievčatá pri vedomí až kým ich po asi 8 minútach niečo nepichlo. Hned zaspali. Zobudili sa a ocitli sa v odpornej miestnosti plnej krvi, pavúkov a pavučín a nesmierneho smradu. Oby dve mali na rukách železné, trošku zahrdzavené putá. Ked zistili kde sú, pustili sa do plaču a navzájom si vyčítali: " Ja som vedela že ťa nemám počúvať !!! Hovorila som ti nepodme sem ty krava!!!" "Sama si sem potom chcela ísť tak prestaň to všetko zvalovať na mňa!" "Nie prepáč máš pravdu oby dve máme na tom vinu... Smrk!" Monika si oprela hlavu o stenu a začali si ju búchať. Veronika kričala nech prestane a trošku sa k nej naklonila. Boli pri sebe a ked sa poriadne posunuli, mohli sa k sebe dostať. Zakričala jej do ucha a potom sa trošku spamätala. "Zomrieme tu prosím zabi ma nejako ja to tu nevydržím!" Kričala Monika no Veronika ju upokojovala: " Prosím prestaň ma nervovať ved sme tu len chvíľu možnože je to len žart nejakých idiotov a pustia nás! Nehádž hned flintu do žita!" "Žart?! Tebe pripadá to, že sme spútané a máme roztrhané oblečenie a pri tom sme ešte v krvavej izbe ako žart?!" Veronika chcela prehovoriť ale počula ako niekto otvára dvere. Boli to dvaja chlapi ktorý ich vtedy niesli a pri tom bol ten ožran čo pred nimi vyskočil s kríkov. "Odtrhnite ich od seba a zoberte zo sebou tú zrzavku!" Zrzavka bola Veronika ktorá hned ako to počula začala kričať !NIE! Chlapi k nej prišli, putá odomkli a zobrali. Monika ich búchala nohamy vreštala po nich a nadávala im ale bolo to zbytočné. Chlapi odyšli spolu s Veronikou a zamkli dvere. Monika dostala panický záchvat plaču. Ten ju vysilil a po pár minútach prestala a bola ticho. No to ticho prerušili výkriky. Veronikine výkriky. "Niéé! Prosím nechajte ma! Prosím! Nie nerobte to áááááááááá!!! Ty hazel moja ruka!!!!" Výkriky zneli hrôzostrašne a ked ich Monika počula, radčšej si zapchala uši. Výkriky trvali asi hodinu a na záver Monika počula hlas ked človek zomrie. Jednoducho posledný výdych. V izbe plnej smradu a ešte k tomu sama v izbe bola jeden deň. Vysilená, smädná a hladná sa pokúšala dostať s pút. Pri jednom pokúšaní zo sebou tak trhla, že natrhla jednu reťaz pút. Hodilo ju to trošku na zem a Monika zbadala pod starým stolíkom niečo lesklé. Načahovala sa za tým nohami až kým to nevylovila. Bol to kľúčik. Skúšala ho dať do pút a aké bolo jej prekvapenie ked sa dalo potočiť klúčikom a putá sa odomkli. Hned sa rozbehla k dverám a bez rozmýšlania ich vyvalila. Ocitla sa v izbe ešte horšieho smradu. V strede izby bola stolička na ktorej bolo lano a okolo stoličky bolo kopu krvi a to najhoršie bolo, že tam bol prst... Vyzeralo to na Veronikin. Bol na ňom prsteň. Monika sa ale nad tým už nezamíšlala a hned dalšími dverami ktoré vydela vyšla. "Svetlo!" Skríkla nadčšene a vtedy si to uvedomila. Skríkla. Čo ked ju počuli? Hned sa pustila do behu a ani nevedela kam ide ale proste išla. Za sebou počula nadávky a hlasy tých chlapov. No ona utekala a nezastavovala sa. Nakoniec dobehla až k nejakej dedine a hned sa rozbehla do hocijakého domu. Prosila aby jej pomohly, no mala štastie. V dobe býval starý dedko a babka ktorý boli veľmi milý. Hned Monike zavolali sanitku a odviezli ju do nemocnice. Navštívili ju aj jej rodičia ktorý boli štastím bez seba ked ju videli. Ale prišli aj Viktoriini rodičia. Monika im povedala čo počula a čo videla. Viktoriinim rodičom bolo hned jasné čo sa sňou stalo. Otriaslo to aj Monikiných rodičov, no boli štastný že aspoň ich dcéra žije. O mesiac Monika vypovedala na polícii. Vdaka jej informáciám sa podarilo chlapov vyhladať. Boli to bezdomovci-kanibali, ktorý mali na svedomí už viac ľudí. Viktóriu podľa všetkého asi...Zjedli... Ano je to nechutné, odporné a Monike sa na to bude tažko zabúdať, ale je štastná že vôbec žije a Veronika je určite tiež štastná, že jej kamarátka žije...
" Prosím pod! Uvidíš že tam bude sranda!" "Jasnééé. Už sme tam boli kopu krát a nič tam nieje. Len divný ľudia ktorých sa vážne bojím." Rozčulovala sa Monika. Jej kamarátka Veronika ju prehovárala aby išli na jedno miesto kde bolo v dávnej dobe družstvo. Teraz je to tam zrútené a chodia tam ľudia na prechádzky so psami alebo sa tam prechádzajú a spávajú bezdomovci. "Už nikdy ma tam nedonútiš ísť! Pamätáš si ked sme tam boli naposledy čo sa stalo? Ten divný bezdomovec Brrr!" "Akože vysvetli mi čoho sa bojíš!" Monika Veronike neodpovedala. Nemala na ňu náladu a chcela aby už išla domov. Totižto Veronika bola u Moniky, pretože ked išla z obchodu, zastavila sa u ňej. Monika jemne naznačila Veronike aby sa dala už na odchod. Veronika to pochopila a pri dverách jej ešte povedala aby si to rozmysela, že čo bude robiť doma zase bude sedieť len na počítači. Monika hned vošla do izby a lahla si na posteľ. "Do frasa fakt mala pravdu. Zase tu budem len sedieť..." Hned sa postavila z postele a vytočila Veronikine číslo. "Vedela som že si si to rozmyslela!" "Ale dobre... Lenže chcem ísť von ale nepodme tam prosím!" Nakoniec sa oby dve rozhodli že tam nepôjdu. Nastal čas vyobliekať sa. Aj ked išli len von, vždy sa pekne poobliekali aby si náhodou nespravili hambu. Nikdy si nedávali tepláky, vlastne tie v skrini ani nemali. Najskôr sa prechádzali po parku kde bolo kopu ľudí. Ešte že sa tak pekne vyobliekali. Neskôr zašli do obchodu a za pár centov si kúpili lacné nanuky. Všetko by prebiehalo pokojne až pokým by tie dve nezbadali chlapcov ktorý sa im veľmi páčili. Začali sa pred nimi predvádzať čo ich dohnalo k rozblázneniu. Dali sa snmi aj do reči a po odchode chlapcov boli tak rozbláznené, že sama Monika navrhla ísť na družstvo ved už by sa zišlo zažiť nejaký ten adrenalín. Cesta bola pokojná a za celý čas nezahliadli nikoho. Bezcieľne sa prechádzali, fotili a šantili ako malé deti aj ked mali už pätnásť. Ani si nevšimli a bolo už sedem hodín. Bol najvyšší čas ísť lenže sa veľmi zotmelo a ony sa báli ísť po neosvetlenej ceste plnej bezdomovcov, aj ked sa zdalo že sú tam teraz žiadny neni. Navzájom sa držali a utešovali sa a už popredu si plánovali čo spravia ked ich niekto napadne. V asi polovici cesty sa v kríkoch niečo zahmýrilo a poriadne to zašuchorilo. "Monika ja sa bojím čo ak sú to bezdomovci?!" Plašila sa Veronika a stále Monike niečo rozprávala, no zdalo sa, že tá ju vôbec nevníma. Ako im však odlahlo ked z kríku vyskočila veverička. Pridali do kroku no o pár krokov dalej sa v dalšom kríku niečo pohlo. Monika zastala ale Veronika ju súrila aby už išli. " Nó čo si zastala?! " Monika zase neodpovedala. Až po desiatich sekundách. " Veronika prosím stoj v tom kríku teraz vážne niečo je. " šepotala Veronike. Všimla si to aj ona a chceli sa dať na útek naspäť. Lenže im ako keby skameneli nohy a nemohli sa hýbať. Za malú chvíľu z kríkov vyskočil nechutný chlap v odpornom oblečení a s flašou v ruke totálne ožratý. Usmial sa ne a potichu povedal: " večera...!" Zrazu sa s ostatných kríkov vynorili další nechutný blbci a pomaly obklučovali dievčatá. Tie nevedli čo majú robiť. Pištali a búchali ich ked sa ich chceli chytiť. Monika jedného pohrýzla do krvi a to ich tak rozčúlilo, že ich zobrali na ruky prehodili a niekam niesli. Celý čas boli dievčatá pri vedomí až kým ich po asi 8 minútach niečo nepichlo. Hned zaspali. Zobudili sa a ocitli sa v odpornej miestnosti plnej krvi, pavúkov a pavučín a nesmierneho smradu. Oby dve mali na rukách železné, trošku zahrdzavené putá. Ked zistili kde sú, pustili sa do plaču a navzájom si vyčítali: " Ja som vedela že ťa nemám počúvať !!! Hovorila som ti nepodme sem ty krava!!!" "Sama si sem potom chcela ísť tak prestaň to všetko zvalovať na mňa!" "Nie prepáč máš pravdu oby dve máme na tom vinu... Smrk!" Monika si oprela hlavu o stenu a začali si ju búchať. Veronika kričala nech prestane a trošku sa k nej naklonila. Boli pri sebe a ked sa poriadne posunuli, mohli sa k sebe dostať. Zakričala jej do ucha a potom sa trošku spamätala. "Zomrieme tu prosím zabi ma nejako ja to tu nevydržím!" Kričala Monika no Veronika ju upokojovala: " Prosím prestaň ma nervovať ved sme tu len chvíľu možnože je to len žart nejakých idiotov a pustia nás! Nehádž hned flintu do žita!" "Žart?! Tebe pripadá to, že sme spútané a máme roztrhané oblečenie a pri tom sme ešte v krvavej izbe ako žart?!" Veronika chcela prehovoriť ale počula ako niekto otvára dvere. Boli to dvaja chlapi ktorý ich vtedy niesli a pri tom bol ten ožran čo pred nimi vyskočil s kríkov. "Odtrhnite ich od seba a zoberte zo sebou tú zrzavku!" Zrzavka bola Veronika ktorá hned ako to počula začala kričať !NIE! Chlapi k nej prišli, putá odomkli a zobrali. Monika ich búchala nohamy vreštala po nich a nadávala im ale bolo to zbytočné. Chlapi odyšli spolu s Veronikou a zamkli dvere. Monika dostala panický záchvat plaču. Ten ju vysilil a po pár minútach prestala a bola ticho. No to ticho prerušili výkriky. Veronikine výkriky. "Niéé! Prosím nechajte ma! Prosím! Nie nerobte to áááááááááá!!! Ty hazel moja ruka!!!!" Výkriky zneli hrôzostrašne a ked ich Monika počula, radčšej si zapchala uši. Výkriky trvali asi hodinu a na záver Monika počula hlas ked človek zomrie. Jednoducho posledný výdych. V izbe plnej smradu a ešte k tomu sama v izbe bola jeden deň. Vysilená, smädná a hladná sa pokúšala dostať s pút. Pri jednom pokúšaní zo sebou tak trhla, že natrhla jednu reťaz pút. Hodilo ju to trošku na zem a Monika zbadala pod starým stolíkom niečo lesklé. Načahovala sa za tým nohami až kým to nevylovila. Bol to kľúčik. Skúšala ho dať do pút a aké bolo jej prekvapenie ked sa dalo potočiť klúčikom a putá sa odomkli. Hned sa rozbehla k dverám a bez rozmýšlania ich vyvalila. Ocitla sa v izbe ešte horšieho smradu. V strede izby bola stolička na ktorej bolo lano a okolo stoličky bolo kopu krvi a to najhoršie bolo, že tam bol prst... Vyzeralo to na Veronikin. Bol na ňom prsteň. Monika sa ale nad tým už nezamíšlala a hned dalšími dverami ktoré vydela vyšla. "Svetlo!" Skríkla nadčšene a vtedy si to uvedomila. Skríkla. Čo ked ju počuli? Hned sa pustila do behu a ani nevedela kam ide ale proste išla. Za sebou počula nadávky a hlasy tých chlapov. No ona utekala a nezastavovala sa. Nakoniec dobehla až k nejakej dedine a hned sa rozbehla do hocijakého domu. Prosila aby jej pomohly, no mala štastie. V dobe býval starý dedko a babka ktorý boli veľmi milý. Hned Monike zavolali sanitku a odviezli ju do nemocnice. Navštívili ju aj jej rodičia ktorý boli štastím bez seba ked ju videli. Ale prišli aj Viktoriini rodičia. Monika im povedala čo počula a čo videla. Viktoriinim rodičom bolo hned jasné čo sa sňou stalo. Otriaslo to aj Monikiných rodičov, no boli štastný že aspoň ich dcéra žije. O mesiac Monika vypovedala na polícii. Vdaka jej informáciám sa podarilo chlapov vyhladať. Boli to bezdomovci-kanibali, ktorý mali na svedomí už viac ľudí. Viktóriu podľa všetkého asi...Zjedli... Ano je to nechutné, odporné a Monike sa na to bude tažko zabúdať, ale je štastná že vôbec žije a Veronika je určite tiež štastná, že jej kamarátka žije...
Koniec! :D Fúúú to bolo dlhé! Už ma prsty bolia. :D no tak prosím napíšte či sa vám príbeh páčil, som veľmi zvedavá čo na príbeh hovoríte. Ked tam mám chyby tak za to ma prosím ospravedlňte.








akú viktoriu ?? ja viem len o 2 .. a to je monika a veronika .. a je to veľmi dobré