



Tento raz sa ocitla zase na zemi. Okolo nej bola hmla, mala blonďavé vlasy, na hlave korunku a dokonca mala aj krídla. Celkovo vyzerala ako anjel, len mala motýlie krídľa. Obraz bol tento raz svetlejšej farby.

Vendy sa postavila na nohy a poobzerala sa po miestnosti, v ktorej sa nachádzala. Nič ale nevidela, lebo všade bola hmla. Haló? opýtala sa neisto akoby niekto pri nej bol, povedala to šepotom akoby sa bála že niekoho zobudí. Niekoho, koho nevidela. Mala zlý pocit že sa niečo stane. Cítila, ako na ňu fúka vietor. Najskôr slabý, ale potom sa stupňoval. Vendy vedela, že sa niečo stane.

Vypadni!!! skríkla na Vendy nejaká žena a buchla do nej. Vyzerala príjemnejšie, ako tá v tom prvom sne. Aj keď ju takto hnusne naplašila, Vendy sa jej nebála. Čo? Čo to robíte?! Zbláznili ste sa? Viete ako som sa zľakla?! kričala po nej Vendy a neuvedomovala si, že tú ženu nepozná a nevie čo môže od nej čakať. Preto by sa mala krotiť. Pardón, nemyslela som to tak... Ale čo to malo byť? ospravedlňila sa jej a čakala na odpoveď. Žena ale pred ňou stála a znechutene sa na ňu pozerala. Zrazu sa vyparila ale o chvíľu sa pri nej znova objavila.

Nič to nebolo... Len prívítanie. Aké milé, však? spýtala sa jej a zdvihla obočie. Pritom sa škodoradostne usmievala. Vendy pochytil strach. Čože? Ja-ja nechápem! Čo sa to tu deje! Prečo mi robíte zle? Nič som vám nespravila! žena sa znova usmiala a potichúčky povedala. Ty si mi spravila viac než dosť... úsmev jej z tváre zmizol a na chvíľu sa zahľadela do zeme. Potom sa znova vyparila.

Ty to nikdy nepochopíš. Nikdy si ho nepoznala... ozval sa odniekal ženin hlas. Vendy sa rozhliadala na všetky strany s nádejou že ju niekde uvidí. Mohla sa obzerať akokoľvek dlho, ženu nikde nevidela.

Až sa nakoniec pred ňou objavila. Ležala a ruku mala položenú na ruži ktorá bola na bielom stolíku. Hľadela niekam do hora a pustila sa do rozprávania. On ťa vždy lúbil... A mne to nepovedal... A ja zaslepená som ho obdarúvala všetkou svojou láskou až sme... zastavila sa a ďalej to nedopovedala. Zdvihla sa zo zeme a zobrala si ružu. Držala si ju v rukách ako nejaký vzácny poklad a s úsmevom sa blížila k Vendy.

Že je tá ruža krásna... No, áno je... Ale čo to má znamenať? Ja-ja ničomu nechápem! žena jej neodpovedala a ďalej sa s úsmevom pozerala na ružu. Tebe by bol dal ruží aj tisíce...

Len škoda, že mne by nedal ani jednu... prehlásila a úsmev s tváre jej zmizol. Nemo sa pozerala na Vendy, akoby čakala, že začne niečo hovoriť. Ale Vendy to nemala v pláne a pozerala na ženu. Tá sa po chvíľe znovu vyparila a Vendy ju už nevidela. Darmo sa otáčala na všetky strany a hľadala ju, bolo to márne.

Vendy sa bála, že už ženu neuvidí. Bol to jej jediný spoločník na tomto mieste. Aj keď bola na ňu odporná, Vendy sa jej nebála. Odrazu sa pred ňou objavila hustá hmla a s nej vystúpil nejaký chlap. Vedela, že jej niekoho pripomína, no nevedela koho. Muž sa pomaličky približoval k nej a nepúšťal s nej oči. Pohyboval sa veľmi pomaly, akoby k Vendy nechcel nikdy prísť.

Keď bol pri nej v dostatočnej vzdialenosti, pomaly k nej načahoval ruku a prehovoril. Podaj mi ruku. Vendy sa ho veľmi zľakla. Už vedela koho jej pripomína. Bol to ten chlap s jej prvého sna kde vyzeral ale o dosť strašidelnejšie než teraz. A potom jej to pomaly zapínalo. Žena, tá ktorá sa sňou rozprávala bola presne tá istá s prvého sna. Len mala blonďavé vlasy a vyzerala prívetivejšie. Vendy na muža stále zízala a nebola schopná preriecť ani slovka. Keď sa teda neozývala, muž znovu prehovoril. Podaj mi ruku. Zachránim ťa. Nie! Najskôr mi vysvetlite kto ste a čo tu robím ja! Muž ale neodpovedal a len na ňu nemo zízal. Vendy rozmýšľala či mu má ruku podať. Ale veď v prvom sne mu ju nepodala, lebo ju niečo veľmi zabolelo a skrúšala sa na zemi od bolesti. Premohla ju zvedavosť, čo sa asi tak stane, a tak neisto načahovala ruku k mužovi. Už sa ho skoro dotýkala, lenže vtom...

...ju premkla obrovská bolesť, podobná tej bolesti ktorú zažívala v prvom sne, len táto bola ostrejšia. Vendy sa rozkričala na celú miestnosť a pomaly strácala vedomie.

Prebudila sa celá spotená a chcelo sa jej plakať. Zrak jej padol na hodinky na komode a zistila, že je už poobedie. Cítila sa taká sama. Potrebovala ihneď nejakú spoločnosť, alebo ak nie ihneď aspoň niekoho kto by prespal u nej na noc. V tom ju napadlo zavolať Belle. Síce mala rozrobený týždeň ale Vendy dúfala, že sa nad ňou zlutuje a navečer k nej príde. Dnes ju malo čakať aj tak len nakupovanie, nič dôležité, kamoška má určite prednosť. Pohľadala si mobil, a keď ho našla, vytočila Belline číslo. Áno? Vendy? Čo je? Ahoj, Bella, ja viem, vravela si mi, že máš rozrobený celý týždeň, ale hádam si na mňa nájdeš čas... Vieš, vtedy ako sme boli spolu vo vírivke, tak sa mi prisnil sen, ale ty sa ma s neho zobudila. Ten sa mi potom sníval keď som prišla domov. Bol dosť strašidelný a keď som si lahla znovu, sníval sa mi další sen. Mal iný dej, ale vystupovali v ňom tie isté postavy a správali sa tak isto ako v tom prvom! Bojím sa že to ešte neskončilo a bojím sa byť sama doma. A tak som chcela, že či by si večer nemohla ku mne prísť. Vieš, pozreli by sme si nejaký film, spravili by sme si pukance a ty by si u mňa prespala. Čo ty na to? v telefóne nastalo dlhé ticho až Vendy premkol strach, že sa Belle niečo stalo. Našťastie sa ozvala. Áááá musí to byť? Dnes som mala byť s priateľom... Vendy sa teda pustila do presviedčania svojej kamarátky, až ju nakoniec presvedčila. Zložila s dobrým pocitom, že večer nebude sama.

Bella dorazila a tak si pustili film a hneď sa prezliekli do pyžama aj keď bolo len sedem hodín. Vendy sa stále pozerala na hodinky a čakala, kedy pôjdu spať. Dosť sa tej chvíle obávala, lebo mala tušenie, že sa jej bude znova snívať s tými tajomnými postavami. Nadišla noc a čas spánku.

Dievčatá si zaželali dobrú noc a vrhli sa pod perinu. Vendy ale stále otravovala Bellu, a hovorila jej o jej snoch. Bellu to ale zjavne nezaujímalo a Vendino rozprávanie ju ešte viac uspalo. A tak sa Vendy prevalila na bok a tiež zaspala... Jej obavy boli opäť naplnené...









super... som zvedavá ako to skončí