20. června 2012 v 15:22 | Cilka
|
Hola! Vybrali ste si minikomix, tak ho tu máte. Ale toto je posledná časť, som zvedavá čo budete na celý záver hovoriť. Spravila som aj novú úvodku, tá predošlá ma už omrzela.
Hneď ako sa zobudila, vošla do domu a obliekla sa do prvého oblečenia ktoré jej prišlo pod ruku. Pozrela sa na hodiny, našťastie nespala dlho a knižnica je ešte otvorená. Vendy šla do knižnice za Viliamom povedať mu, čo sa práve stalo.
Horela nedočkavosťou a tak utekala ako len vládala. Viliam sedel za stolom kde sa s ním pred pár hodinami rozprávala a čítal knihu. Keď ju zbadal, prelakol sa čo sa stalo, zatvoril knihu, dal ju na svoje miesto a sadol si na stoličku, pri čom Vendy už sedela oproti nemu.
Vendy bola zadíchaná a ledvaj lapala po dychu. Sníval sa mi sen! Znova! Pán Viliam prosím vás pomôžte mi! Viliam nechápal čo sa deje a tak mu Vendy vyrozprávala celý sen.
To je zvláštne... povedal Viliam a na chvíľu stíchol. Neviem prečo ti ruku nepodal Wenlie... Ale obávam sa toho, že sa ti s nimi sen ešte bude snívať, keď ti Melynda povedala vetu "Pokiaľ nás nerozdelíš, vždy budem pri ňom a nikdy nebudeš mať odomňa pokoj" Ale ako nerozdelíš... Ako by si ich aj mohla rozdeliť? To som nepochopil. Vendy bola zúfalá. Čakala, že jej Viliam poradí, vždy jej poradí! Po chvíle mlčania sa pri nich ozval nejaký hlas ženy. Och Vendy! Vitaj! pozdravila sa tá žena. Vendy na ňu pozrela a odzdravila sa jej. Tá žena bola Viliamova manželka, Vendy ju mala tak isto rada ako aj Viliama, len na Viliamovi sa jej páčilo, že jej vždy dokáže poradiť.

Maria (tak sa tá žena volá) si k nim prisadla, pretože mala tušenie že niečo nieje v poriadku. Preto sa spýtala čo sa deje a Vendy jej všetko povedala. Maria tomu nechcela uveriť, no Viliam ju tiež presviedčal že je to pravda. Pani Maria, vy mi to vôbec neulahčujete! Áno, viem... Je to neuveriteľné ale je to pravda! A vy mi to svojou nedôverov vôbec neulahčujete! Mariu tam museli poriadne dlho presviedčať o tom, že všetko je pravda a jej syn spolu s jeho ženou sa vo Vendynom sne naozaj vyskytujú.

Nakoniec ju presvedčili a spoločne všetci rozmýšlali, čo Melynda chcela povedať tými slovami, že pokiaľ ich nerozdelí, navždy bude pri Wenliem a Vendy sa budú zjavovať sny. V knižnici vládlo hrobové ticho keď zrazu poriadne nahlas Viliam vykríkol. Už to mám! Všetci na ňho upreli pozornosť a pozorne počúvali na čo Viliam prišiel. Ešte keď Melynda s Wenliem žili, často mi vravela, že keď sa im niečo stane, nech ich pochováme vedľa seba. Nechápal som načo o tom takto priskoro hovorí, to by sme o tom mali hovoriť skôr my, ja a Maria, ale príliš som tomu nevenoval pozornosť. A potom keď sa to stalo... Spomenul som si na Melyndinu prosbu a dali sme ich vedľa seba pochovať. Čiže...

...Čiže musíme ich od seba oddeliť. Každého pochovať inam... dokončila Vendy za Viliama a ten len prikívol. Celé to znelo hrôzostrašne, niekoho znova vykopať a premiestniť ho inam a pri tom to nebolo ešte isté, že to zaberie. Pán Viliam... Budete s tým súhlasiť? Pre tvoje dobro áno. Nemôžeš sa predsa takto trápiť. Wenlieho premiestnime do vedlajšieho mesta. Viliam súhlasil, a tak sa Vendy obrátila na Mariu. A vy?
Na Marii bolo už vidieť že sa jej tento nápad nepáči a nebude s ním súhlasiť. Prosím?! Čo to má znamenať? Niekoho vykopať... Panebože... To je hrozné! Vendy! Viliam! Načisto ste sa zbláznili? Maria, prestaň protestovať, ak máš Vendy rada, schváliš to. Maria sa na chvíľku zadívala do zeme a rozmýšlala. Tak teda dobre... A... Kedy to chcete podniknúť? Teraz... Čože?!
Prišli na cintorín a zaviedli Vendy pri hroby. A naozaj... Pri sebe boli postavené dva pomníky. Maria sa rozplakala. Prečo sa to muselo stať práve Wenliemu?! Takému dobrému človeku?! Bože, prečo? vzlykala Maria a museli ju tíšiť aby prestala lebo prišli pracovníci cintorína ktorí mali Wenlieho vykopať. (len aby bolo jasné, Viliam ich zavolal)
Hroby boli premiestnené, Wenlie odpočíval v inom meste, dosť ďaleko od Melyndy. A Vendy len prosila aby to celé zabralo. Keď prišla domov, hneď sa hodila na posteľ a chcela zaspať. Bola zvedavá čo sa stane. Síce slnko ešte nezapadlo, no ako hovorím, Vendy bola zvedavá. Ležala na posteli a pozerala sa do plafóna, v izbe bolo ticho keď zrazu Vendy počula že v miestnosti nieje sama.
Ďakujem... ozvalo sa vedľa Vendy.
Tá sa ihneď posadila a pozrela sa na človeka ktorý je v jej izbe. Ach nie! Ono to nezabralo! Znova... Už znova... Kde je Melynda? vystrašene habkala Vendy. Nazdávala sa že je to sen, sen... Len sen ktorý sa zdá byť taký skutočný až sa to nezdalo byť normálne.
Wenlie sa priblížil k Vendy a posadil sa k nej na posteľ. Tá sa trochu odsunula a pozrela sa na ňho. Melynda tu nieje. Vendy, prišiel som sa ti poďakovať. Sama sa prezradila tým, čo ti povedala. Konečne mi dá pokoj, konečne dá pokoj tebe. A kedže už sme na konci... Chcel som ťa prísť pozrieť a spraviť to, čo som chcel stále... To, čo sa mi nepodarilo. Vendy bola v pomykove, nevedela, či je toto všetko len sen alebo skutočnosť. Len tak si k nej príde niekto, kto je mŕtvy a príde sa jej poďakovať. Môže to byť niečo iné ako sen? Môže, jedine vtedy, keby existovali neuveriteľné, nereálne veci.
A čo si chcel urobiť? Vždy... Keď si mi podával ruku... Čo si chcel? Dotknúť sa ťa... Vendy sa veľmi prekvapila. Môžem to urobiť aspoň teraz? Vendy nevedela čo na to povedať a tak mu podávala ruku. Wenlie sa jej chytil a usmial sa.
Potom sa k sebe privinuli viac. Wenlie sa stále usmieval a Vendy nedokázala pochopiť jednu vec... Prečo si Wenlieho nevšimla skôr? Nič by sa potom nestalo a žili by si spolu šťastne a v láske...
Zdalo sa, že sa Vendy do Wenlieho zamilovala. A to jej stačil tak krátky čas. Oby dvaja sa nedokázali ovládať a tak na to prišlo. Dali si pusu.
Potom Wenlie Vendy pustil a lahli si na posteľ. Prečo som ťa nespoznala skôr... Tak asi to takto malo byť... Nechoď preč... Nikdy... Zostaň tu somnou, navždy... Wenlie sa usmial... Nemôžem... Som mŕtvy... Prišiel som sa len poďakovať a rozlúčiť... Ako môžeš byť mŕtvy keď si tu? Wenlie sa zasmial a dal Vendy pusu na čelo. Vidím že si unavená, spi...
Vendy sa prevalila na bok a chytila sa Wenlieho ktorý si tiež lahol. Nechoď... povedala unavene. Musím... Spravil som to, čo som chcel. Teraz je čas odísť. Vždy ťa budem milovať...
Na další deň
Vendy doposiaľ nevedela či to, čo sa stalo včera bola skutočnosť alebo sen. Ale jedno vedela na isto. Prenesenie hrobov zabralo a Vendy sa viac už tieto strach naháňajúce sny nesnívali. Večer, keď sa stmievalo, vyšla na balkón a zadívala sa na nebo. Toľko hviezd čo tam bolo, toľko nevidela hádam za celý svoj život. Ako sa však prekvapila keď na nebi zbadala Wenlieho tvár vytvorenú z hviezd. Usmieval sa a Vendy sa tlačili slzy do očí. Čo by dala za to, aby tu teraz s ňou Wenlie bol. Ale nebol, stalo sa to, čo sa stalo. Vendy sa pozrela na hviezdy ktoré vytvorili Wenlieho tvár a usmiala sa. Navždy budeš v mojom srdci...
Krásne smutné .. :/ Sorry, teraz som až príliš omráčená koncom.. nemám slov.. :/