Dlho som nič nepridala, no nebola nálada.
Tú školu na ktorú som chcela ísť som nakoniec našla. Lenže príjmacie skúšky budú pre mňa poriadne tažké. Bez ohľadu na odbor, každý musí kresliť... Figuráľna maľba, perspektívna maľba a domáce práce... Aby som skúšky spravila, musela by som dosiahnuť najmenej 42 bodov zo 70. Čo je pre mňa nesplniteľná úloha. Nemám šancu. A ako ďalšie spadá do uváhy veterina... Ale tu je zase ďalší problém, že na vysokú ísť nechcem, a bez vysokej mi je veterina vlastne na nič.

V minulom dieli

"Ja tak neznášam tých... Parchantov čo to tam dali!" vzlykala Viola. Kristína si vzdychla a ďalej utešovala svoju najlepšiu kamarátku. "Neboj, čas rany zahojí..."
------------------------

Viola ležala na posteli a s Kristínou riešila, čo bude ďalej. Pýtala sa jej, či ju Charles vyhodil z práce. Keď sa dozvedela, že si ju tam ešte nechal, zachmúrila sa. Viac tam nechcela vsúpiť, nechcela vidieť Charlesa, ktorý jej všetko pokazil. Ale samozrejme nebude hádzať všetku vinu len na neho. Nikdy by jej nenapadlo, že bude takto zložená z rozchodu. Stále rozmýšlaľa nad tým, čo malo znamenať to, že si užil s nejakou Cloey. Pokiaľ to je skutočne pravda, okamžite k nemu letí do bytu a prefacká ho do bezvedomia. Síce od ich rozchodu prešiel týždeň, Viole sa to zdalo ako roky. Najhoršie na tom bolo, že celý jej byt jej Andrewa neskutočne pripomínal. A k tomu aj balkón, na ktorom sa po rokoch stretli. A ešte k tomu... Andrew býva hneď vedľa nej, čo je už úplne najhoršie... Ale pravdepodobne sa stihol odsťahovať, alebo aspoň odísť, pokým tu Viola bude. Ale toto všetko boli len obyčajné úvahy... Možno to bolo celkom inak... Kto vie...

"Už toľko nefylozofuj. Stalo sa to, čo sa stalo. Nezmeníš to. Namiesto toho by si mala konečne začať žiť. Myslíš si, že Andrew bol jediný chlap ktorého by si mohla milovať? Pche!" odvrkla Kristína. Naberala dych na ďalšie slová, no Viola ju zastavila. "Ty mi tu rozprávaš ako mám zabudnúť. No keby si bola na mojom mieste, neviem či by si robila to, čo mi tu teraz vravíš." Kristína bola chvíľu ticho. Veľmi ju štvalo ako sa Viola opúšťala.

Chytila ju za ruky a posadila ju na posteľ. Nechala zo sebou narábať ako s handrovou bábkou. Skoro nevydržala sedieť a znova padla na posteľ. "Čo to robíš?" spýtala sa omámene a utrela si svoje uslzavené, polepené oči.
"Od dnes ti skončili pochmurné dni. Za takého idiota ako bol Andrew sa už nebudeš ďalej trápiť." dohovorila a tým si zaslúžila Violin nechápavý výraz. "No tak, poďme! Vstávaj, ideme z teba urobiť človeka." či Viola chcela alebo nechcela, Kristína ju chytila za ruky a ťahala ju do kúpeľne. Violinine protesty si pri tom vôbec nevšímala.

Kristína ju vytiahla z bytu, a nasilu ju strčila do taxíka, ktorý už parkoval vonku. Cestou si musela Kristína vypočuť nepekné slová ktorými ju Viola obsypala. Po celkom dlhej ceste zastavili pred nejakým ďalším bytom. "A neopováž sa robiť hlúposti. Ideš si vybrať psa. Moja kamoška má doma niekoľko plemien, a chce to tu zabaliť, samozrejme, psov si zo sebou brať nemieni. A tak mi ponúkla, aby som si prišla vybrať. Ale pochopiteľne, žiadneho som nechcela a hneď som si spomenula na teba. Nuž, a tak nás teraz čaká. Snaž sa byť milá." Viola tomu nemohla uveriť. Kristína jej vybavila psa, bez jej vedomia! Najhoršie na tom je, že žiadneho psa nechce.
Vošli do bytovky a hneď pri vchode ich tam čakala. Kristínina naozaj veľmi zvláštna kamarátka. Čakala obyčajné dievča, no to, čo uvidela, jej načisto vyrazilo dych. Pred nimi stála osoba, ktorej chýbali k totálnej odpudivosti len tetovania po celom tele. Viole sa toto dievča vôbec nepozdávalo, a nedokázala si predstaviť, že si má od niekoho takého vybrať psa. Nájde tam vôbec aspoň jedno plemeno, ktoré nie je bojové? Pretože takého psa by vôbec nechcela. Znova vracať spomienky na Hanzovho psa Brusha, ktorý bol tak isto bojové plemeno? A načo je to dobré? Toho spomínania bolo na teraz viac než dosť.

Kristína ich ihneď predstavila. Dievča sa volalo Sasha.
Viola sa snažila predstierať absolútny pokoj, aj keď vo vnútri sa Sashi veľmi bála.
Tá sa zatiaľ obrátila k bytovému zvončeku a stlačila tláčitko, asi tretie zhora. Zo zvončeka sa ozval mužský, prefajčený hlas a v pozadí bolo počuť hlasnú hudbu. Sasha mu niečo povedala a spoločne čakali, kým im pôjde dotyčný otvoriť.

Sashin byt nevyzeral až tak hrozne, ako si ho Viola predstavovala, aj keď upratať si mohla. Na konferečnom stolíku sa rozvalovali prázdne plechovky Coca-coly, a do polovice naplnený balíček čipsov. K tomu zaschnutý jogurt a cigarety.

Za sedačkou bolo pohádzané oblečenie, ktoré čisto naozaj nevyzeralo.

A ďalšie pohádzané oblečenie samozrejme nemohlo chýbať. Pri ňom sa náchadzalo pár gumových hračiek pre psov.

Ďalej mala Sasha v byte nejakú sošku. Krásne žiarila na všetky strany, a Viola mala silné nutkanie si ju chytiť. Nakoniec sa ale ovládla. Pri stolíku so soškou sídlil psí pelech. Vedľa neho gumenná kosť a rozhryzená hračka. Soška psa trpaslíka nemohla chýbať. Čo ešte objaví v tomto bláznivom byte? Tam, kde sa rozprestierali dlhé biele závesy viedla chodba do nejakej miestnosti, do ktorej Viola nemala tú česť vkročiť. Ozýval sa z nej hukot, akoby niekto hral na gitaru a bicie. K tomu nesmel chýbať psí štekot. A bláznovstvo bolo dokonalé.

Kristína Violu podpichla, aby si išla vybrať nejakého psa. Ona zatiaľ išla za Sashou do kuchyne.

Viola sa usadila na malú, oranžovú sedačku a pozerala sa do zeme. Nemala náladu na vyberanie si nejakého psa, radšej rozmýšlaľa nad tým, ako sa vyhovoriť, aby mohla ihneď odísť.

Navyše cítila, ako sa na ňu Sasha stále pozerá, a hneď ako Viola trošku pootočila hlavu, aby sa na ňu pozrela, Sasha uprela svoj zrak znova na Kristínu. V tomto byte sa cítila maximálne nespokojne.

Zrazu k nej pribehol malý, biely psík a pozrel sa na ňu tými svojími malými očkami. Bol neuveriteľne rozkošný.

Viola sa nad ním sklonila, aby ho mohla pohladkať. Lenže psík mal v úmysle niečo celkom iné, a začal na Violu vyskakovať a oblizovať ju. Viola nedokázala zadržať smiech, a tak sa rozosmiala na celý byt. A bolo jej jedno, čo si o nej pomyslí Sasha, alebo Kristína... Alebo možno niekto celkom iný. Svojho psíka si už našla.

Jemne psa zodvihla zo zeme. Mal príjemnú, hebkú srsť.

Začala sa s ním maznať a pusinkovať. Pes pri tom všetko rozkošne štekal, podľa čoho usúdila, že je to sučka.

"Takže si si toho svojho už konečne našla?" prehovoril niekto za jej chrbtom. Podľa hlasu spoznala, že je to Sasha. Hrozne sa jej zľakla, a pes sa jej vyšmykol z rúk. Našťastie sa ho chystala položiť, takže nepadol až z takej veľkej výšky.

"J-aa-a--...." habkala Viola a vystrašene sa pozrela na Sashu. Poriadne ju vystrašila. Vôbec nepočula jej kroky, že by išla za ňou. Toto je už nesmie robiť. Teda, ak sa ešte niekedy stretnú, čo bolo nepravdepodobné.

Sasha sa zasmiala. To bolo prvý krát, čo ju Viola videla. S pobavením v hlase jej povedala: "Neboj sa ma už toľko. Ja ťa nepohryziem." jej rozprávanie prerušil smiech. "Mala si sa vidieť. Ach Viola." utrela si slzu z krajíčku a normálnym tónom pokračovala. "Takže si si už vybrala, že? Bude to teda Trixy?" Viole chvíľu trvalo, kým jej doplo, že Trixy bude pravdepodobne meno toho psa. "Á-no." odpovedala stále zahanbene. Upokojilo ju síce, že jej Sasha dokázala, že nie je nebezpečná, ale aj tak...

Sasha teda odpochodovala ku Kristíne a o niečom sa tam začali rozprávať. Sasha ku Kristíne naťahovala ruky, a Kristína siahala do vrecka nohavíc. Vytiahla odtiaľ dosť veľkú finančnú sumu, a podala ju Sashe. Tá si peniaze strčila pod tričko (naozaj zvláštne) a chystala sa ich odprevadiť z domu. Až teraz to Viole doplo. Celý čas si myslela, že si psa vyberie zadarmo, ale ako tak videla, Kristína sa odhodľala za neho zaplatiť. Cítila sa strašne trápne. Toto bude musieť Kristíne niekedy vynahradiť.

Ich spoločná cesta sa končila pri Charlesovom dome. Mohli ísť síce na taxíku, no Viola sa chcela s novým psom hneď prevetrať, a tak to vzali peši. "Naozaj ťa nemám odprevadiť domov?" spýtala sa jej ustarostene Kristína. "Nie, naozaj. Odtialto to už zvládnem aj sama... A... Ďakujem ti." Kristína len pohodila rukou a usmiala sa. Na rozlúčku sa objímli a každá sa vydala svojou cestou. Teda, len Kristína.

Trixy sa začala vrtieť, čím vyjadrila, že potrebuje ísť na záchod. Viola si v duchu zamrmlala. Musí práve teraz vymýšľať? Keď stoja pred domom človeka, ktorý jej zničil vzťah s mužom, ktorého úprimne milovala?

Zatiaľ čo Trixy cikala do najbližšieho kríku Charlesovho dvora, niekto známy pri Viole prehovoril. Tušila, že k nej niekto ide, ale nevenovala mu pozornosť práve preto, pretože vedela, že to je určite on. Charles. A bol. "Viola ahoj... My... Musíme sa porozprávať". Povedal a ľavou rukou sa nervózne prehrabával vo vlasoch.

Možno sa vám zdal tento diel dlhší, že som sa tu aj viac rozpísala, ale to je pre mňa typické. Včera som dočítala jednu suprovú knihu, tak sa nečudujte :P :-D.








mozna byl dlouhý ale mě se líbí
tohle bylo oc hezky napsane a vyfocené určitě se tesim na dalsi
a pamatujes is odkud mas vlasy s tím šátkem? dyžtak napiš na blog dík