11. listopadu 2012 v 21:29 | Cilka
|
Po 18 dňoch je tu ďalšia časť... Tak ale je to dosť tažké všetko nafotiť, upraviť... Hra sa mi načítava 10 minút (a to vôbec nepreháňam), ešte teraz fotím v dome, kde čakám nehorázne dlho na to, kým sa mi prepne mód na stavbu (čo potrebujem pri presúvaní simíkov) a ešte k tomu vybrať vhodné pózy... Simíci sú spomalený, celkovo mi seká hra od toho húfu downloadov, takže...
Preto si tento diel vychutnajte, pretože ďalší sa tu môže objaviť až v decembri...
V minulom dieli
A do prehovárania sa pridal aj Charles. "Viola, prosím. Máme toho dosť veľa prebrať a navyše prší. A domov to máš ešte ďaleko. Tak buď ťa tam zaveziem, alebo pôjdeš k nám a keď prestane pršať, odídeš. Prosím." Viola bola na pokraji nervového zrútenia. Prečo musí ísť k nim?! Nakoniec si ale povedala, že to nejako prežije. Zobrala Trixy a spoločne sa všetci vydali ku dverám. Viole bilo srdce ako splašené...
------
Keď vošla do Charlesovho domu, bola príjemne prekvapená. Ako prvé jej vyrazila dych moderná, fialová kuchyňa a vôňa ruží a vanilky. Podlaha sa leska od čistoty, jediná chybička krásy bola tá, že mal Charles rozhádzanú kuchynskú linku. Vyzeralo to tak, že sa pokúšal niečo ukuchtiť.
Zaviedol ju cez kuchyňu do maličkej miestnosti, ktorá sa z chodby skrývala za veľkú kvetinu. On sám sa potom vrátil do kuchyne, a ospravedlňoval sa za ten bordel. Vraj s Lenou vonku na záhrade grilovali, a tu nechali "menší" neporiadok. Pýtal sa jej, či by nechcela niečo na pitie. No mohol jej ponúkať všeličo od výmyslu sveta, Viola nič nechcela. Ach, nech len rýchlo preberú čo majú a nech môže ísť ihneď domov... Toto bolo jej jediné želanie.
Viola si Trixy dala pri nohy a nakázala jej, aby tam zostala. Trixy pochopila a pokorne ležala pri jej nohách. Charles si sadol oproti nej a nevedel, ako začať. Naprázdno pregĺgal a Viola sa cítila maximálne trápne.
"No, mali by sme nejako začať... Len ma prosím neprerušuj." Viola prikívla a počúvala.
"Viem, že som za tebou vtedy nemal do tej izby ísť. Lenže... Niečo ma tam ťahalo. Vieš, za ten večer sme sa dosť spriatelili... Považoval som ťa za dobrú kamarátku. Aj to tancovanie... Áno... Príliš som si dovoloval a doplatil som na to. Ako som už spomínal... Je mi to naozaj ľúto že si sa s ním rozišla... Ale nemyslím si, že by si sa za to mala so mnou prestať baviť." prestal hovoriť. Viola nevedela, či svoj rozhovor dokončil, alebo sa ešte chystá pokračovať.
"Máš pravdu... Asi som z toho spravila príliš veľkú vedu... Ale ja som ti povedala svoje... Ešte stále to bolí..." nesmelo povedala.
"Ja viem... Ale... Ach... Nechcel by som zahodiť toto naše priateľstvo kvôli tomuto... Viola... Nemohli by sme... Byť znova priatelia?" spýtal sa nesmelo Charles. Viola nevedela, čo mu má na to povedať... Pomaly prikívla. Padol jej kameň zo srdca. Štvalo ju, že sa musela Charlesovi vyhýbať, že vlastne musela byť na neho nahnevaná, pretože by to inak vyzeralo tak, ako keby Andrewa vôbec nemilovala, a bolo jej všetko jedno. Každopádne bola rada, že si všetko vyjasnili, ale nechcela sa mu hneď hodiť okolo krku. Stále ju to všetko vnútri veľmi bolelo.
Z úvah ju prerušil Charles.
"Ja som ale blbec!" skríkol a pleskol si rukou po čele. "Nechal som vonku mäso a všetko ostatné! Jáj...! Tá grilovačka s Lenou... Počkaj tu prosím ťa. Zachvíľu som tu." hneď na to sa rýchlo zdvihol zo sedačky a rozutekal sa k zadným dverám von.
A tak tam zostala sama. Z nejakej miestnosti sa ozývali tlmené hlasy a sem tam začula mňaukanie mačky... No to sa jej pravdepodobne len zdalo. Tá chvíla ktorú tam strávila bez Charlesa sa jej zdala ako večnosť. Všade ticho... Také zvláštne, až hrôzostrašné ticho.
Našťastie to ticho prerušil detský hlások a pradenie mačky. Viola sa za seba obzrela a tam videla Lenu, ako drží v rukách Borku! Borka! Ako dlho ju nevidela. Pamätá si, že sa vďaka nej v parku zoznámila s Charlesom. A tiež si pamätala, ako na ňu Brush zaútočil. A vtedy bola ešte s Hanzom... So slávnym Hanzom... Ale to všetko je už preč. Radšej zahnala staré spomienky hlboko do kúta svojej mysle.
"Viola! Jééj, ešte si tu. Super. Poď prosím ťa so mnou do izby, prosím. Chcem ti niečo ukázať." Viole sa príliš nechcelo. Bolo jej divné prechádzať sa po Charlesovom dome bez jeho povolenia. No na obrovské Lenino prosíkanie išla. Pre istotu si Trixy zobrala na ruky. Čo keby na seba zareagovali tak, ako zareagovala Borka s Brushom?
Lenina izba Violu veľmi zarazila. Bola moderne zariadená a hneď pri dverách bola klietka so škrečkom. Viola si spomenula na svoje detsvo. Pamätala si, že dostala na 10. narodeniny škrečka od svojej krstnej a mala ho veľmi rada... Tento jej tiež pripomínal toho svojho a od toľkého úžasu si ani nevšimla, že pustila Trixy.
Škrečok sa obrovskou rýchlosťou krútil v kolečku a zaujímalo ho len to jediné. Presne ako jej škrečok...
Potom si uvedomila, že vlastne Trixy nedrží v rukách a vystrašene sa poobzerala po miestnosti. Odľahlo jej, keď zbadala pokojne ležiacu Trixy pri škrábadle Borky. Tá bola plne zahrabaná do brúsenia svojich pazúrikov. Lena sa nachádzala blízko nich a v niečom sa na zemi prehrabovala.
Potom sa k Viole vrátila a s radosťou v očiach sa pozerala na škrečka a potom na Violu.
"Páči sa ti?" spýtala sa znenazdajky.
Viola bola trošku z otázky vykolajená, pretože vnímala iba škrečka.
"Áno... Vieš, pripomína mi môjho škrečka, ktorého som mala, keď som bola malá."
"Keď chceš, môžeš si ho dať na ruky."
Viola žiarila šťastím, a tak jej ho Lena vytiahla.
Viola bola šťastná ako malé decko. Škrečok jej úplne pripomínal detstvo. To beztarostné detstvo, kedy nemusela pracovať, nemusela platiť účty a riesiť rôzne dôležité veci... Ako jej to chýbalo...
Potom ho podala Lene a tá ho dala naspäť do klietky.
"Viola, našla som nejaké super spoločenské hry. Ehm... Nezahrala by si si? Prosím..." prosíkala Lena a rozkošne sa pozerala na Violu.
Viola ju musela avšak odmietnuť.
Lena bola smutná, ale Viola ju objímla, aby ju upokojila a sľúbila jej, že inokedy, keď bude mať viac času. Nevšimli si ale, že vo dverách stál Charles a s úsmevom na perách ich pozoroval.
Keď sa Viola otočila, cítila sa veľmi zahanbene. Chytila si líce, a cítila, ako jej horí...
Kráásne..konečne som sa dočkala.... Ach tá sstra čo som Ti vravela...Grrr....Juj! Sorry ze to tu rozoberám
A už sa tešíím na ďalší diel :)