18. srpna 2014 v 0:54 | Cilka
|
16. apríla naposledy tu bol štvrtý diel. Jaj, hrozne dlhý odstup. Fotky teraz upravujem zas inak, hh.
Nebudem zbytočne zdržovať. Kto nevie čo bolo vo štvrtom dieli, tu je
odkaz.
"Nedrž ju tak." Ticho, žiadna odozva.
"Počuješ?! Prestaň ju tak držať."
"Čo máš za problém?! Nie je z cukru!"
"Si na prášky?! Nemôžeš ju priniesť v takomto stave! Spravila si jej modrinu, aha!" pocítila odhrnutie rukávu... drsné dotyky... rukáv jej opäť stiahli na boľavú ruku... prečo sa len cíti taká unavená...
"Nechajme ju ešte oddýchnuť. Veď je úplne mimo..." povedal mužský hlas. Pocítila jemnejší dotyk, stále avšak nevedela hýbať končatinami a hlavu mala úplne nevládnu.
Stále videla iba tmu, tlmené hlasy a nechala so sebou narábať, nech už to bol hocikto. Položili ju na posteľ, podsunuli vankúš pod hlavu a poodstúpili ďalej. Počula to.
"Dobre si ju zriadil ti poviem... Giovanni sa poteší." Irónia v hlase ženy rozvoniavala na všetky strany.
"Prestaň, dobre?! Nechcel som. Len som jej dal trošku silnejšiu dávku... Omylom, podotýkam."
Žena sa zasmiala, pravdepodobne potľapkala muža po pleci a obaja vyšli von z miestnosti.
Nemala tušenia, koľko prešlo od tohto incidentu hodín. Zobudila sa, skoro jej praskla hlava. Bože, to je neznesiteľné! Nemohla vydržať, hlasno vykríkla od bolesti. Bol to výkrik zúfalstva, neuveriteľnej ťarchy a bolo jej jedno, že kričí až príliš nahlas a nie krátko.
Keď prestala, uľavilo sa jej. Zrak sa prispôsobil prostrediu a konečne vedela, kde je. Aspoň z časti. Miestnosť to bola malá, tmavá, s jedným malinkým oknom. Podľa vzduchu usúdila, že je pravdepodobne v pivnici. Poriadne chladnej pivnici.
Podišla k dverám s nastavenou rukou na kľučku. Okamžite ruku ale dala preč, tak rýchlo, ako keby sa obarila. Odstúpila od dverí až spadla na zem rovno pri posteľ a s hrôzou v očiach očakávala, čo nastane. Ten zasratý parchant!
Bol to on! Stál pred ňou a bez akéhokoľvek výrazu na ňu čumel. Nevedela si spomenúť, čo sa vlastne stalo. Ale v momente ako ho zbadala, sa jej všetko vyjasnilo. Vedela presne kto to je, pamätala si každý detail. Surovo sa k nemu rozbehla, strčila do neho a rozutekala sa von dverami. Prosím, prosím chcem ísť von! Musela, bála sa ako ešte nikdy. Prečo ona? Čo mu urobila?! Vôbec nevedela, kde sa nachádza. Všade okolo bolo víno. Respektíve, už iba niekoľko kusov. Vyzeralo to tam dosť rozobrato.
"Elipsa!" nerozumela, prečo ten aziat vykríkol nejaké meno, ale obávala sa posily. No nie tak skorej posily... Pred ňou sa zjavila žena väčšieho objemu, zlovestne sa na ňu pozrela a vycerila rad rovných zubov. Schmatla ju za obe ruky, pretočila a zaviazala. Bolo to tak rýchle, že sa nestačila ani nadýchnuť. Fiora začala samozrejme zjašene kričať, skoro vypľula hlasivky.
Aziat k nej rýchlo pribehol, zobral si ju do svojej moci a s vytreštenými očami poďakoval Elipse.
"Nabudúce si ju lepšie sleduj, chlap a nevie sa postarať o takéto špáratko!"
"Elipsa..." vzdychol a po menšej odmlke pokračoval. Prehlučovala ich iba zbesilá Fiora ktorá prahla po slobode.
"Giovanni už čaká?"
"Hej..."
Pevnejšie ju zovrel a ťahal preč z pivnice.
"Hirosuko? Počkaj." Hm... Hirosuko... Tak takto sa volá ten parchant!
"Predtým, než ju prinesieš Giovannimu... Odviaž jej tie ruky prosím ťa... A pokús sa ju ukľudniť áno? Giovanni asi nebude rád, keď ju uvidí v takomto stave."
Hirosuko potriasol hlavou na znak súhlasu a ďalej ju viedol preč.
"Počkaj keď sa odtiaľto dostanem! Z basy ťa nevytiahne ani miliarda! Nikto, zhniješ tam! Ty idiot, hajzel!"
"Môžeš sklapnúť?!" okríkol ju tak, až ju to zarazilo. Celou cestou bol ticho. Statočne ju ignoroval a iba pevnejšie k sebe ťahal. Ale teraz mu praskli nervy. Mal prácu, ktorú musel splniť, to áno. Ale nečakal, že bude táto ženská až taká hubovatá!
"Neustále sa mi tu vyhrážaš totálnymi sprostosťami! Keby si tak vedela, prečo si tu, držala by si... AH!"
"Držala by som hubu?! Len to povedz! Gentlman už aj tak dávno nie si!"
Nachádzali sa v zvláštnom dome. Všetko bolo tak tmavé a pochmúrne. Miestnosti dosť chudobne vybavené, tapety boli avšak luxusné a dlážka kvalitná. Inak tu okrem týchto dvoch faktorov nebolo nič pekné.
"Teraz ťa odviažem áno?! Si tu pre jednu vec. Nemuselo to vôbec dopadnúť takto. Všetko mohlo prebehnúť úplne jednoducho. Vďaka tvojej matke je to tak, ako je. V miestnosti, do ktorej vstúpiš ťa bude čakať jeden človek, ktorý ti je viac, než si myslíš. Bol by som veľmi rád, ak by si sa k nemu správala slušne. Všetko má svoj význam a ty sa ho dozvieš. Ale nie teraz. Ak budeš slušná, pustíme ťa, to mi ver. Nikto ti tu nechce ublížiť, toto všetko prebieha tak, ako prebieha iba kvôli komplikáciám ktoré... No, nastali. Ale neželaj si ma, ak sa pokúsiš o útek. Za jedno nemáš ako, nemáš kam, bez mojej pomoci to nepôjde. Neopováž sa tomu človekovi ublížiť."
Fiora bola neschopná slova. Čože?! To myslí vážne?! Je idiot? Pardón, ale áno, je...
Nepovedala mu na to ale nič. Vystrašil ju. A úplne. Bála sa ďalej odporovať. Pomaly sa zmierovala so svojím biednym osudom.
Vopchal ju do veľkých dverí a zatreskol ich. Miestnosť, v ktorej sa nachádzala bola veľká a priestranná, ale aj tu chýbal hodný kus nábytku. Okná boli zatiahnuté tmavými závesmi. Pri veľkom krbe kde horel oheň stál chlap. Vyššej, trošku mohutnejšej postavy.
Otočil sa na ňu. Okolo očí mu lemovali hlboké vrásky, mal miernu bradku a krátke čierne vlasy. Vyzeral strašne vyčerpane... Hneď, ako ju uvidel, kútiky úst sa mu rozšírili do úsmevu.
"Vitaj, dcéra moja." Predniesol radostne a Fiora skoro zamdlela...
---
Pred očami sa jej vybavila tmavá, rozmazaná spomienka. Mala asi dva roky, boli Vianoce. Všetci boli tak šťastný... Fiora verila, že ich vianočný stromček je ten najkrajší v celom meste a nič jej v danej chvíli nechýbalo ku šťastiu.
Ďalej bolo prázdno, až neskôr jej pred očami vyskočila ďalšia tmavá škvrna, ďalší záblesk z minulosti.
"Páči sa ti darček od ocka?" spýtala sa jej mama.
"No tak Fiora, páči sa ti?"
Usmiala sa na otca, pozrela mu do očí a vtedy sa opäť vrátila do prítomnosti. Záblesky z minulosti sa pred ňou okamžite rozplynuli. Teraz tu stála, pozerala do tých hnedých očí, ktoré už videla... Ten láskyplný pohľad, pohľad rodiča...
---
"Ja, ja... Ah Fiora, ani nevieš ako veľmi som rád že ťa opäť vidím..." posledné slová hovoril tichým, roztraseným hlasom. Bol tak nesmierne šťastný... Tak šťastný, že ju opäť vidí. Nahrnuli sa mu slzy do očí, šiel priamo k nej. Mala by sa uhnúť? Vypadnúť? Začať kričať o pomoc? Prečo sa nevie pohnúť z miesta a len neveriaco hľadí na muža pred ňou?
Objal ju. Tak silno, ako ešte nikto nie.
"Tak moc si mi chýbala zlatko... Bože, ani nevieš ako moc... Fiora, Fiora prosím odpusť..." rozplakal sa jej na ramene. Silno ju objímal, nehodlal pustiť. A ona sa nechala...
Pustil ju, držal za ramená a hlboko sa jej s úsmevom trpkého víťazstva zadíval do očí.
"Spoznávaš ma?" povedal to tak ticho a trasľavo, že mu nebolo poriadne rozumieť...
"O...tec..."
"Poď, posaď sa, musíme sa porozprávať..." chytil ju za ruku a viedol ku krbu. Aj keď vedela, že by tomuto človekovi nemala veriť, bola momentálne tak zmätená, že si ani neuvedomovala, že dýcha.
Pokračovanie nabudúce...
Diskusia:
1) O čom bude podľa teba rozhovor Fiory a jej otca?
2) Voľná diskusia
P.S. už nikdy nepíšem žiadny komix vo worde a potom že ho budem kopírovať na blog.cz.... Tento diel som prepisovala dva krát a dal mi veľa práce, teším sa keď už s ním skončím.
Pekne upravene fotky
tesim sa na dalsi diel :)