close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Falcon (krátky príbeh)

20. května 2016 v 21:26 | Cilka |  Ostatnéé
Príbeh som písala dávno, fuh, už tomu budú tri roky. Pár viet som pozmenila, ale základ zostal.
Bol písaný v škole počas nudných chvíľ.
Je dokončený, pokiaľ sa bude páčiť, dokážem spraviť pokračovanie.
Neočakávam komentáre, neočakávam ani, že si ten príbeh niekto prečíta. Ale keď už tak, budem rada! :-)
Považujem ho za krátky výplod mojej fantázie a obľube k hrám. (nemá byť dokonalý, je tam veľa zle formulovaných viet, má vyplniť prázdne chvíle)


Príbeh sa odohráva v 15. storočí v období renesancie vo Florencii
Asasíni sú tichí nenápadní zabijaci ktorí bojujú proti templárom
---


Stál opretý o zdobený múr v honosnej záhrade, do ktorej mali prístup iba tí najvyšší. Tulipány, ružové, žlté, červené, dokonca aj vzácne druhy, ktoré bežný občan nemal možnosť niekedy v živote uvidieť. Ruže s husto rozkvitnutými pukmi, hýriacie všetkými odtieňmi červenej, ktoré rozvoniavali na metre ďaleko. Fialky a kopec iných kvetov, rôzne druhy, ktoré jakživ nevidela a nevedela ich ani pomenovať. Z oblohy na nich svietili príjemné lúče ranného slnka. V rukách poháre naliate až po okraje tmavo červenou tekutinou. Všetci honosne oblečení so zlatými prvkami, ovešaní ťažkými prsteňmi a náhrdelníkmi medzi sebou veselo diskutovali. Boli šťastní. Mali moc, majetok, žien, koľko by sa im len zažiadalo, nikdy nenohli vedieť, aké je to spať v zime, chodiť si po chlieb o dve mestá ďalej a nikdy by nepochopili, čo je to tvrdo pracovať, aby mali čo do úst. Títo ľudia boli niečo iné. Vyššia vrstva, oberatelia chudobných rodín o majetok, o to málo, čo mali… A ona ich tak veľmi nenávidela... Ten parchant, ktorý tam vysmiato stál a slnko mu svietilo do zvráskavenej tváre, opíjal sa najlepším vínom a diskutoval s mestskou smotánkou onedlho kruto zaplatí za svoj čin.


Zaplatí za to, ako jej rozvrátil rodinu za jeden hlúpy obchod, o ktorom nemal právo rozhodovať. Kto by bol kedy čakal, že bude ich úžasné miestečko tak neuveriteľne biedne strážené…Stačilo odlákať dvoch neschopných strážnikov, ktorí vedia o strážení asi toľko, čo slepý o farbách a cestu k pomste mala úplne voľnú. Tri, štyri… Tvoja smrť sa blíži ty zazobané zbohatlícke prasa. Stačí vybehnúť z toho vášho hustého prevonaného záhonu kvetín a dýka, ktorá ju tlačila medzi opaskom bude čoskoro šťastná. A bude šťastná aj ona. Orol jej napovie. Zdvihla hlavu na svetlú oblohu a čakala na signál. Vždy sa ukáže. Vždy sa objaví na oblohe, zatiahne svoj zvuk a rozprestie honosné krídla, čím jej dá najavo, že s jej rozhodnutím súhlasí. Ale teraz nevyšiel… A ona nemá viac času na zvyš.
A potom sa za hrubým múrom objavil muž v bielej kapucni, so zvláštnym hábitom a zaryl sa skrytou čepelou do hrude jej cieľu. Odišiel tak ticho a nepozorovane, ako aj prišiel. Alfredo di Caspe padol na zem a z úst sa mu predral výkrik: Assassino! Dav zaburácal, dal sa s krikom na útek a na rad nastúpili tie najhoršie stráže celej Florencie. K Alfredovi okamžite prišla pomoc, bolo neskoro… Spanikárila a vyšla zo záhonu. Bola to chyba, pretože ju ďalšia prichadzajúca stráž zbadala a s nastraženými zbraňami sa proti nej rozbehli. Narazila do nejakého tučného zmäteného muža, ktorý patril k smotánke pozvaných. Mala príležitosť zneškodniť ďalšiu krysu, ale stráže mala za pätami. Utekať vedela rýchlo, no teraz mala nohy poriadne oťažené. Ak ju chytia, je s ňou amen. Rozutekala sa von na ulicu a obratne preklučkovala okolo všetkých ľudí. Potom zbadala po svojej lavici úzku uličku a v nádeji, že ich strasie sa do nej rozbehla. Po pár metroch avšak zistila, že to bol zlý krok. Dostala sa do slepej uličky, z ktorej nebolo cesty späť. Steny boli hladké a ošúchané, žiadne miesto pre prichytenie. Stráž si ju uz našla.
Traja chlapi, z toho jeden pešiak. Slabý, s nekvalitnou dýkou, toho dá. Ďalší s priemernou zbrojou a s tenkým francúzskym mečom. Ak sa posnaží pôjde dole aj ten. A tretí… Mohutný hajzel so širokou jazvou tiahnúcou sa od nosa až po líce, veľká mohutná sekera a kvalitná zbroj. Možno, ak bude stáť šťastie na jej strane… Priestor na útek nebol. Stenu si premerala aj tri krát, tasila preto po svojej malej, ale ostrej dýke z medvedej kože a úsmevom ich vyzvala na súboj. Úsmev bol ale iba špinavá zástera pred jej skutočnými pocitmi. Ak chce ale vyhrať, strach musí prekonať. Všetci traja sa na ňu rozbehli, mysliac si, že ju už majú, aj keď ešte ani nezačali. Najslabší z nich sa na ňu surovo zahnal malinkou dýkou v domnení, že jej prerezal krk. Svojho súpera až príliš podcenil, zahnala sa a na krku mu vytvorila hlboký rez. Rukami automaticky vystrelil k čerstvej rane a padol na kolená. Bolo po ňom. Povzbudilo ju to a škodoradostne sa zašklebila. Bola príliš zaslepená svojím novým úlovkom, preto si nevšimla, že jej druhý strážnik mečom vyhodil zbraň z ruky. Smiech tento raz pohltil ich.
Čakala na svoj ortieľ ale nejak pridlho a tiché zachrapčanie ju donútilo otvoriť oči. Obaja strážnici mali nemé pohľady a za pár sekúnd jej ležali pri nohách. Objavil sa pred ňou ten istý chlap vo zvláštnom habite, ktorý zabil Alfreda. Kapuca mu zakrývala väčšinu tváre, ale všimla si, že sa potmehúdsky usmieva. "Nabudúce si nájdi lepší úkryt, než kvetinový záhon." povedal pobaveným tónom, čo ju urazilo, ale hnevať sa na neho v tejto chvíli bolo nevhodné. Chcel odísť, ale nemohla mu to dovoliť. Práve jej zachránil život, a nie hoci kto. Bol to obávaný asasín a jej vŕtalo v hlave, prečo ju zachránil.
"Počkaj! Prečo si ma zachránil?"
Asasín zastal, otočil najskôr hlavu a potom k nej podišiel. Do ruky jej vsunul orlie pierko a spolu s ním aj ďalšie otázky. Za ten krátky čas čo si obzrela pierko zmizol. Bol preč a ona tam stála s rozprestrenou rukou v ktorej sa jej jemne vlnilo hnedé orlie pierko. Nad hlavou sa jej ozval. Jej kamarát, ktorý sa na ňu predtým vykašlal. Krúžil jej nad hlavou v celej svojej kráse a vydával svoj typický zvuk. Usmiala sa, zastrčila si pierko za opasok a pobrala sa domov.
Ich obchod prosperoval, bol to jediný rodinný príjem. Predávali ovocie a zeleninu, všetko poctivo vypestované. Ich rodinný obchodík s rozmermi 2x3 metre, postavený v centre diania Florencie rapídne posledný rok nabral popularitu. Ľudia si k nim ovocie a zeleninu prichádzali kupovať z vedľajších dedín a miest. Konečne im svitalo na lepšiu budúcnosť. Lenže tým, že im tržby rástli, dostávali sa do podmedomia viacerých ľudí. Nikomu sa nesmie až tak dariť, inak začnú byť tŕňom v oku určitým vyšším ľuďom. Keď im jedného dňa bielou rukavičkou zaklopal na dvere a dožadoval sa, aby obchod zatvorili, nemal žiadny dôkaz s tým, že porušili podmienky. Jediné, čo im so strážami za chrbtom povedal bolo to, že buď obchod zatvoria, alebo budú musieť zaplatiť mastnú pokutu. Nerozumeli avšak prečo, čo porušili? Jej otec si do toho nenechal kecať. Odbil ich so slovami, že pokiaľ nevidí dôkaz o porušení nejakých zázračných podmienok, obchod pôjde ďalej. Alfreda jeho slová nezaujímali. "Ak obchod do desiatich dní nezatvoríte, zaplatíte tri tisíc frankov." Ten hajzel vedel, že toľko peňazí nemajú a nikdy mať ani nebudú. Presne o desať dní opäť prišiel. S piatimi strážcami, s nejakou zmľuvou dlhou až po zem a pýtal si peniaze. Na papieri, ktorý mu podal boli písané bludy o porušení podmienok, ktoré ani neexistovali. Giovanni mu skrčenú zmľuvu hodil do tváre a zavrel dvere. Chvíľu bolo ticho a z vonku k nim dochádzalo iba tlmené mrmlanie. O niekoľko sekúnd na to sa dvere rozleteli a dolámali. Alfredo dal rozkaz vyvaliť dvere. Tak veľmi si šiel za svojim, tak veľmi chcel ich obchod zrušiť. Z každých strán na neho doliehali reči, ako obchod prosperuje. O obyčajných mešťanoch sa začínalo hovoriť viac, než o ňom. Neprístupné. A teraz tam stál, nepozvaný, na prahu ich domu. Giovanni schytil nôž a rozbehol sa proti nemu. Ignoroval krik manželky, svojej dcéry a vyplašený pohľad svojho dvadsať ročného syna… Vrhol sa na Alfreda... Ale z boku ho prepichol strážnik… A on padol s krikom na zem. "Nemusíte nič platiť. Obchod už neexistuje." A potom odišiel. A im tam nechal otca, umierajúceho v ich náručí. Vtedy sa zaprisahala, že to ona sa postará o jeho smrť…
Prešiel už rok od smrti jej otca a ona sa na pomstu Alfreda neuveriteľne tešila. Vyznieva teraz síce ako psychopat, ktorému spôsobuje radosť ľudská smrť, ale Alfredo nebol tak úplne človek, pretože tak sa človek nespráva… Mal síce manželku, ale bolo jej to úplne jedno. Tak veľmi si želala jeho smrť, že nemyslela na to, čo bude potom. A teraz, keď sa tak nad tým zamýšla, nebola si istá, či by bolo tak úplne správne, keby ho zabila. Možno to nakoniec bolo správne, že ho zabil ten asasín... A keď už sme pritom… Nevedela sa zbaviť toho obrazu, keď sa s ním stretla zoči-voči. Presne si pamätá kontúry jeho tváre, jeho potmehúdsky úsmev, keď jej podal pierko... Chcela ho ešte raz vidieť. Veď kto má tú možnosť prehodiť pár slov s asasínom?. Všetci sa ich báli, bočili od nich… Ale… Ale ona… Ich obdivovala. Nemala nič na práci. Iba sa poflakovať v meste, čo bola neuveriteľne nudná činnosť. Na zemi zbadala staré nožnice. Veľmi sa začudovala, napriek tomu nožnice zdvihla. Boli staré a zhrdzavené. Zrazu začula piskot na oblohe. Orol…Čo tu robíš kamarátu? Krúžil jej nad hlavou, nechcel odísť. Vedela, že sa niečo deje. Okamžite vstala z lavičky, nožnice zastrčila za opasok a utekala domov. Ďaleko ale nezašla, pretože jej počas behu niekto podkopol nohy. Chcela sa pozrieť na toho bastarda, ktorý sa opovážil. Snažila sa vytiahnuť nožnice, no tie sa jej vyšmykli a pristáli vedľa nej. Stál nad ňou útly chlap. V ruke dýka, dlhá a tenká. Mal agresívny pohľad, vyzeral, akoby ju chcel zniesť z tohto sveta. "Zabila si mi otca!" skríkol po nej až na ňu doletela spŕška jeho slín. "Čo-čože?" ledva zo seba vykoktala. Absolútne nerozumela, čo sa deje. Ona nikoho nezabila! Teda… Chcela, ale nepodarilo sa... Napadlo ju, či to náhodou nebude syn Alfreda. O ničom takom nevedela, ale teraz ju to začalo desiť. Snažila sa napriahnuť po nožniciach, no neznámy muž jej dupol nohou na ruku, čím ju znehybnil. "Alfredo…Hovorí ti to niečo?!" skríkol ešte viac. "Zaplatíš za to! Aj tvoja rodina!"
"Nie počkaj ja som Alfreda nezabila! To…"
"Klamstvo!" na svoju obranu nič viac už povedať nestihla. Priložil jej dýku ku krku a surovo potiahol. Rozrezal jej krk, zachrapčala… Pred očami sa jej pomaly zatieňovalo. Niekto toho chlapa odhodil, automaticky si stihla priložiť ruky ku krku… Človek, ktorý zabil jej nepriateľa mal na hlave kapucňu. Okamžite k nej pribehol a snažil sa ju všemožne zachrániť. Bolo ale príliš neskoro. Zatvorila oči. Posledné čo videla bola jazva na perách neznámeho asasína, ktorého videla v deň atentátu na Alfreda…
THE END
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Reina Reina | 21. května 2016 v 14:57 | Reagovat

pekný príbeh ja milujem túto tematiku proste a navštíviť Florenciu je jeden z mojich cieľov :D kľudne píš príbehy ďalej ja si ich určite prečítam :D

2 Cilka Cilka | Web | 5. června 2016 v 20:08 | Reagovat

[1]: Aspoň ty Reina, aspoň ty, ďakujem zlatá si :-D.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama